Miroslav Gajdoš: "Za to, že je môj život bohatý, ďakujem graffiti!"
Kedy a kde vznikla myšlienka uskutočniť výstavu o graffiti?
Som človek ako každý iný a rád si plním svoje detské sny. Galéria je pritom ďalším pokračovaním po graffiti časopise, videu, tričkách alebo po povýšení graffiti do „biznisovej“ sféry. Výstava vznikla v hlave ešte pred 14 rokmi, keď my sme tu len začínali a v New Yorku a všade inde už všetko išlo cez galérie. Pred asi 5 rokmi som sa potom začal ako človek „zvonku“ postupne zoznamovať s celým systémom, ako by sa dalo graffiti reálne pretlačiť do galérie. Kontaktoval som a oslovoval ľudí, vypracovával projekty, žiadal o granty, ale do roku 2010 všetko bez záujmu z vonkajšieho sveta. Vo finále je to totiž všetko o správnom kontakte, ktorý pretlačí niečo tvoje do priestoru, kam sa ty nedostaneš.
Čo je hlavným zmyslom, cieľom tejto výstavy?
Hlavným zmyslom či cieľom výstavy nebolo vytvorenie niečoho, ale samotná realizácia. To, čo sa tu vytvorilo, my už teraz totiž nijako neovplyvníme. Príde „iks“ ľudí, ktorí majú svoju vlastnú hlavu, vlastné srdce a vlastné oči a každý z nich si vytvorí názor a ten môže byť absolútne odlišný od toho nášho. Každý cez tie svoje oči vníma vizuálne určitý detail, prvok, časť steny tak, že ho osloví, pričom iná časť steny sa mu nemusí vôbec páčiť.
Koho má táto výstava osloviť? Myslel si na určitú skupinu ľudí?
Vôbec. Aj keď to bude znieť zvláštne, vo svojej podstate to bol čistý egotrip. Jeden obyčajný chalan z Petržalky založí vo svojich 14 rokoch prvý slovenský graffiti časopis a vo svojich 28 rokoch dostane graffiti do galérie. Ja som spokojný, nebol to totiž cieľ osloviť iba mladých alebo iba „writerov“, či „newriterov“ a podobne. Je to tu a každý to vo svojej podstate uvidí svojimi očami. Tak ako ho to môže zaujať, tak ho to môže aj pobúriť.
Prečo je výstava umiestnená práve do priestorov Francúzskeho inštitútu?
Jedna veľká náhoda. S Francúzskym inštitútom totiž spolupracujeme už 4 roky v rámci jedného „eventu“ a z ničoho nič sa nám na začiatku januára odtiaľ ozvala jedna pani, že po 18 rokoch prichádza nový šéf a ten rozhodol, že galéria sa ruší a dole si urobia nové kancelárie. Zároveň tento šéf bol na nejakej graffiti výstave, ktorá ho zaujala. Tak prišiel sem a navrhol graffiti. Je to vraj posledná výstava, tak maľujte. Oni ale sami pritom netušia, ako dlho tu tá výstava bude.
Zasahoval Francúzsky inštitút nejakým spôsobom do diania v galérii?
Vôbec nezasahovali a boli absolútne spokojní. Možno je to trošku egoistické z mojej strany, ale oni do graffiti nevidia. Ich jedinou požiadavkou však bolo, aby bol pri tom aj nejaký francúzsky zástupca, aby to nebola len čisto slovenská výstava.
Podľa čoho boli vyberaní jednotliví autori graffitov?
Ako odborný garant tejto výstavy som sa snažil vytipovať „crew“ ľudí, ktorí budú spĺňať určité parametre podľa môjho meradla. A tými bola komplexná prezentácia graffiti, či už sú to nejaké charaktery, 3D, dizajn, grafika, kaligrafia, typografia, história. Zároveň časové obmedzenie a takmer žiaden budget ma limitovali k výberu ľudí, ktorí by nemali mať problém sem chodiť každý deň.
Čo spája umelcov a autorov, ktorí sa prezentujú na tejto výstave?
Spája ich v prvom rade graffiti a do istej miery aj ArtAttack, keďže ich poznám a všetci títo ľudia majú už minimálne jednu fotografiu na našom webe. Samozrejme sa poznajú aj navzájom medzi sebou, keďže už spolu maľovali a vnímajú svoje tvorby.
Povedal si, že sa ti po 14 rokoch splnil sen. Čo ďalej? Ty, ArtAttack a budúcnosť ?
Milión vecí. Vieš koľko projektov už je rozbehnutých? :) Oslovili ma napríklad chalani z Bratislavy, tak pomáham aj pri knihe o graffiti z tohto mesta. Ak však táto kniha nevyjde, nič sa nedeje. Dúfam, že budem figurovať minimálne v tej o slovenskej scéne. Nepotrebujem byť však jej autor a mať tam podpis. Stačí, keď tam bude spomenuté moje meno v rámci Bratislavy alebo ArtAttack tam bude mať svoju kapitolu. To je jedno. Bude to tam, bude kniha, budem ju držať a mať splnený ďalší cieľ.
Súvisiace články: Ako sa kéruje galéria
