Majolenka v bunkri
Umelecké duo Majolenka (Maja Štefančíková a Lenka Klimešová), predstavilo 25. februára v priestoroch nitrianskeho bunkra svoj druhý spoločný projekt zameraný na architektonický site-specific found footage.
Žijeme v krajine, kde sú staré budovy búrané mnohokrát aj bez stavebného povolenia. V krajine, kde sa takéto búranie oplatí, keďže zaplatiť následnú pokutu si investor dovoliť môže. A ďalej? Ďalej sa stavajú ozrutné obchodné centrá alebo ,,moderné“ obytné priestory, nedbajúce na urbanistický rámec, na charakter mestských častí, reliéf mesta či pocity jeho obyvateľov. Známy to slovenský scenár.
Práve Majolenka sa rozhodla prísť so svojím videním tohto aktuálnemu problému, postaviac sa tak do opozície k spoločenskej ľahostajnosti. Ich projekt pozostáva z cyklu videoprojekcií a v kombinácii s nájdenými predmetmi (found footage) vytvára nové dielo s autentickým nádychom.
Osud si amfiteáter našiel
V hlavnom videu z prostredia niekdajšieho starého amfiteátra na Búdkovej ulici v Bratislave sa premieňajú obrazy ako zhorené pódium, panoramatický výhľad na Bratislavu, zabudnutý hmatník z elektrickej gitary, nápis na stene (West Side Story), chýbajúce sedačky a iné nostalgiu vzbudzujúce veci spredmetňujúce históriu tohto miesta.
,,Používame záznam obrazu času, ktorý prenášame do nového obdobia a situácie. Čiastočne dokumentujeme históriu a socialistické obdobie architektonického štýlu s tým, že ho dopĺňame a spájame s novou realitou.“
Podľa Lenky nie je v Bratislave poriadny priestor na kultúrne podujatia a ten, ktorý sa vyslovene ponúkal sme si nechali zbúrať. Žeby bol problém v nedostatočnej finančnej navrátiteľnosti takýchto kultúrnych outdoorových priestorov? Nedisponuje Slovensko vhodnými poveternostnými podmienkami, aby mohol amfiteáter prosperovať? Alebo to väzí v slabej tradícii spojenej s pravidelným prijímaním kultúry na čerstvom vzduchu? Či je problém v kultúrnej ignorancii ako takej? Čo je ten najtypickejší znak slovenskej mentality, ktorý dovolí schátrať miestam s takýmto kultúrnym potenciálom?
Hlavné video je doplnené správne načasovanými titulkami zo známych filmov. Titulky akoby rozprávali smutný príbeh amfiteátra ,,Pánové můj osud mně čeká“ ,ale zároveň aj prezentovali názor samotných tvorkýň ,,To, čo sa mi tu najviac páčilo, rýchlo mizne.“
V miestnosti naľavo sa môže návštevník výstavy vlastnoručne preklikať diapozitívmi vytvorenými z 35 mm filmov, ktoré boli nájdené priamo na mieste amfiteátra. Filmy premietnuté na stenu sú síce poznačené požiarom a nepriazňou počasia, no o to viac upútajú nonšalantnou ošarpanosťou, zanedbanou estetikou a zvláštnymi, náhodne vzniknuvšími farebnými kombináciami. 
Majolenka: ,,Cvernovka mala šťastie.“
Majolenku prekvapila hromada vyhodeného materiálu ako negatívy či odborná literatúra. Paradoxne o tieto veci nejavil nikto záujem napriek ich lokalizácii v blízkosti filmového archívu.
,,Nedeje sa to len v Bratislave. Aj v iných miestach na Slovensku sa správame neúctivo k architektúre a k veciam, ktoré nám boli zanechané.“
Pri dôkladnejšom skúmaní amfiteátra si Majolenka dokonca uvedomila nezákonného jednania niektorých organizácií. Amfiteáter bol totižto ,,záhadne“ vypálený a ešte pred zrútením sa tam vyskytovali stopy horľaviny. Pátral niekto po príčinách požiaru? Prejavila sa snaha o následnú rekonštrukciu? ,,Cvernovka mala šťastie. Nasťahoval sa do nej nový život. No amfiteáter upadol do zabudnutia.“ Aj po historických zmienkach o amfiteátri sa zľahla zem. Archív bol vytopený a množstvo pamätí bývalých koncertov a festivalov zmizli do zabudnutia.
Videoprojekcie v miestnosti napravo kontrastujú s hlavným premietaním svojou intímnou malosťou. Koncept site-specific je realizovaný napríklad aj premietaním na potrubia bunkru. 
Z cyklu videoprojekcií sa svojím genderovým ladením vymyká projekcia „Prehrajte si nás!“. Autorky v ňom oživili starý film Tootsie, ktorý odkazuje na text Betty Friedan z knihy Feminine Mystique. Tootsie bol prvým filmom, kde je muž prezliekaný za ženu. ,,Starý filmový materiál je oživený a filtrovaný doslova cez telá autoriek.“ Obraz je premietaný cez detskú premietačku. Tá je pre autorky metaforou situácie žien uväznených vo svojej mladosti a nezrelosti.
Majolenka priniesla do bunkra found footage, ktorý bol site-specific už predtým, ako sa stal súčasťou výstavy. No práve samotnou inštaláciou do týchto podzemných výstavných priestorov priradili pojmu site-specific jeho druhý význam. Výstava trvá do 28. marca.
,,Majolenka, ktorej vlastnosti dosahujú tú najvyššiu kvalitu, má bohatú vizuálnu konzistenciu a výborný umelecký prejav. Je vyrobená zo špeciálnych ingrediencií ako gender, feminizmus a found footage. Obsahuje dôležité prvky potrebné pre pozitívne vnímanie umenia.“
VIAC O CVERNOVKE KTOREJ ŠŤASTIE EŠTE TRVÁ...
