Vitaj, stand-up comedy!
Predstavte si malý útulný newyorský klub, tlmené svetlá. Ľudia sedia pri stoloch, popíjajú drinky. Na vyvýšenom osvetlenom pódiu stojí komik, v ruke zviera mikrofón. A do éteru strieľa jeden joke za druhým, publikum mu nadšene tlieska.
Táto priam klasická scéna z amerického filmu mnohým z nás pripomenula, čo to vlastne je, to stand-up comedy. Teraz si však tento záber vymažte z hlavy a pripravte si miesto na stand-up comedy made in Slovakia. Prednes humoru naživo sa totiž začína aktívne praktizovať aj v Bratislave.
Skupina Expanzia zorganizovala 18. decembra v Bratislavskej reštaurácii na Námestí SNP svoju štvrtú stand-up comedy v poradí. Tak profesionáli z brandže, ako i bežní návštevníci so zmyslom pre humor a primeranou dávkou exhibicionizmu, sa mohli postaviť na pódium a zmerať si navzájom silu svojho humoru.
Plný podnik
Je niečo po ôsmej večer a skutočne nádherné a rozľahlé priestory dýchajúce históriou sa rýchlo zapĺňajú zvedavcami, ktorí sa prišli pobaviť na vystúpeniach. Ľudí je až nečakane veľa, je vidieť, že publikom má o netradičné formy kultúrneho vyžitia záujem. Čo je nesporne dobrým znamením. Rýchlo si bežíme drink a čakáme, čo bude nasledovať.
Pánu Bohu v okne
Miestnosť s vysokou klenbou, vyvýšeným pódiom nad barom a balkónom takmer koldokola, sa zdá byť pre tento druh zábavy ako ušitá. Nedýcha z nej síce komorná atmosféra amerických jazzových barov, ale má svoju osobitú charizmu.
Patrí totiž k priľahlému kostolu, ktorý má pod palcom rád Milosrdných bratov. Len Boh vie či bratia tušili, že sa v priestoroch, ktoré prenajali, budú ľudia na plné hrdlo častovať slovami, ktoré inak takto nahlas počujeme až po desiatej vo filme s českým dabingom.
Prekvapivý „line-up“
Ako obvykle, tak aj teraz sme na miesto činu prišli takpovediac naslepo. Ak sa človek nechystá robiť rozhovor s niektorým z protagonistov (na ten sa treba aspoň zľahka pripraviť), bola by škoda nechať si ujsť ten moment prekvapenia. Aj preto nás zoznam účinkujúcich celkom udivil. Hemžil sa viac či menej známymi menami z divadla, televízie či novín.
Moderovania sa zhostil Pyco, aby nám hneď z úvodu vysvetlil, že stand-up comedy je aj o, alebo práve o, spontánnych emóciách publika. To má nárok zniesť svojim piskotom a hučaním účinkujúceho pod holú zem, kam ho jemne, ale rázne odprevadia dve na to určené slečny čakajúce za oponou. Alebo naopak, môže ho odmeniť dlhotrvajúcou standing ovation.
Bolo zaujímavé sledovať ako sa tohto práva zhostili diváci – nie je totiž v našich končinách zvykom, aby sa ľudia nahlas vyjadrovali o výkonoch ľudí na scéne. A to neplatí len o divadle.
Ako prvý vystúpil Pavol Seriš so scénkou o zhríbovanom zákazníkovi supermarketu, kde naňho čakajú najrôznejšie nástrahy vo forme farebných čokolád či záplavy neónov.
Ďalším komik v poradí si prichystal tak trochu prvoplánové rozprávanie o sexuálnych dobrodružstvách počas povinnej vojenskej služby. Niežeby nám vulgarizmy vadili, to nie. Ak sú to však vulgarizmy pre vulgarizmy, tak pôsobia... Ako by sa to dalo povedať, aby to nebolo vulgárne? Nooo, primitívne.
Ďalším v poradí bol Tomáš Hudák, tvár známa zo stránok denníka SME, kde má okrem iného i vlastnú humoristickú politshow. Možno to bolo témou – futbal – ale Tomášove vystúpenie nás obzvlášť nezaujalo.
Najväčšie ovácie zožal Mišo Kubovčík s imitáciami postáv slovenského šoubiznisu diskutujúcich na vianočnú nôtu. Obzvlášť dobre mu šiel Ibi Maiga. S istotou identifikovať jeho partnera v „diskusii“ sa nám síce nepodarilo, máme však tušenie, že šlo o Braňa Mojseja. Toho rockera s primátom v množstve sebou samým nakúpených nosičov :) Okrem toho sa tam celkom určite mihol aj herec Martin Huba.
Medzi ďalšími monológmi, ako sa jednotlivé výstupy v odbornej hantírke nazývajú, sa objavil aj nejaký ten beatbox či gitarista v obligátnej arafatke, aby to napokon zakončila dvojica svojho času známa ako Kopytovci. Marcel Nemec robil uvádzača Sávu Popoviča, ktorý predviedol akýsi absurdný príbeh o poklade (?). Pôsobili však rozpačitým dojmom, chýbala im šťava a prirodzenosť, na ktorú si u nich pamätáme. Ako sa vyjadrila jedna z diváčok, ktorej názor sme našimi pozornými ušami zachytili, chýbala im emócia.
Diváci bez skúseností?
Veľká sála relatívne prepchaná ľuďmi si čoskoro vyžiadala svoju daň – vrava prehlušila účinkujúcich, v zadnej časti na balkóne sa nedali rozoznávať slová, niektoré repliky komikov nám preto unikali. Okrem toho mnohí diváci poňali tento večer podobne ako návštevu klasického klubu či pubu, priestormi sa tak rozliehala rušná vrava.
Ak sme už v úvode spomínali americké klišé o útulnom newyorskom jazzovom klube, môžeme sa k nemu vrátiť práve v tejto chvíli a skonfrontovať rozdiely medzi genuine stand-up comedy a stand-up comedy vyrobenou na Slovensku.
Ľudia, ktorí navštevujú tieto predstavenia v Amerike, ich berú viac ako kultúrny zážitok príbuzný divadlu. U nás sme však tento rozmer v takej miere nepostrehli. V tom lepšom prípade to môže vyplývať z neskúsenosti publika, v tom horšom z dispozície priestoru a v tom najhoršom z jednoduchého buranstva.
Rovnako sme však nepostrehli ani výraznejšiu interakciu publika s komikom, ako je to naopak bežné v USA. Nám akoby sa zdalo nepatričné prejaviť svoj názor na performerov výkon. Ak tak pozitívny, ale negatívny skôr vlažne – veď skutočného piskotu sa dočkal len jeden účinkujúci. Pritom podľa reakcií okolostojacich by si ho zaslúžili prinajmenšom ďalší dvaja či traja.
Aby sme však neboli neféroví, zoberme za svoje Pycove slová, že stand-up comedy si u nás ešte len hľadá miesto - veď s týmto spôsobom vystúpenia sa oboznamujú aj účinkujúci. Niektorí z nich sa s tým popasovali lepšie, iní sa skôr oťukávali. Vlažný potlesk si vyslúžil napríklad spomínaný Tomáš Hudák, pritom práve jeho sme si už stihli zafixovať ako výborného glosátora v jeho vlastnej relácii. Stáť pred živým publikom však bolo zjavne čosi iné.
Organizátori, ktorí k nám priniesli stand-up comedy, si zaslúžia pochvalu za nápad a snahu oboznámiť nás s touto, pre nás dosiaľ neznámou formou zábavy. A čo si na tom pochvaľujeme najviac? Práve tú, dosiaľ v plnej miere nevyužitú možnosť bez milosti vyjadriť svoj názor na výkony ľudí na pódiu, čo môže mať, a to celkom iste, presahy i do iných sfér spoločenského života.
